Ahoj, som Cliff Weitzman.

Mám dyslexiu.

Diagnostikovali mi ju v tretej triede. Bol to najlepší deň môjho života.

Dovtedy som v škole len predstieral, že čítam.

Sedel som s otvorenou knihou a prstom som sledoval text, aby si ostatní nemysleli, že som hlúpy alebo lenivý.

Čítacie kruhy ma desili.

Deti čítali jedno po druhom. A pomaly prichádzal rad na mňa.

Začali sa mi potiť ruky.

Vždy som si to presne načasoval. A tesne predtým, než som mal čítať…

Schoval som sa na WC.

Robil som to stále.

Určite si mysleli, že mám problém s mechúrom. To bolo lepšie, než keby si mysleli, že som hlúpy.

Najťažšie to bolo s otcom. Bol mojím hrdinom.

Chcel som byť ako on, keď vyrastiem.

Každý ho mal rád. JA som ho miloval. Chcel som, aby bol na mňa hrdý.

„Cliff, prečo si taký lenivý? Nechceš sa naučiť čítať?“

„CHCEM! NEVIDÍŠ, AKO SA SNAŽÍM?!“ kričal som cez slzy.

„Nevidím. Každý deň sa 2 hodiny snažím ťa naučiť čítať. Kúpil som každú metódu. Prestaň sa vrtieť a sústreď sa, aspoň raz.“

„SÚSTREDIŤ SA?! Vždy dávam pozor.“

„Nie, nedávaš. Vôbec ti na tom nezáleží. Aj tvoja sestra už vie čítať, a má 6 rokov.“

„Pretože JA SOM JU TO NAUČIL! Nechcel som, aby zažívala to isté.

Poznám všetky pravidlá. Úplne všetky. Ale keď ich použijem, nefungujú.“

Sníval som o tom, že raz budem vedieť čítať.

Keď som bol malý, chcel som byť prezident, vedec aj popstar.

Vedel som, že aby som sa stal, kým chcem, musím vedieť čítať.

Nosieval som knihu všade so sebou a predstavoval si, že ju raz prečítam.

Najviac som chcel čítať Harryho Pottera.

Ale keď ma po dvadsiatykrát knihovníčka prebudila, lebo som zaspal na tretej strane knihy, vzdal som to.

Našťastie, môj otec to so mnou nikdy nevzdal.

Keď som bol malý, otec veľa pracoval. Takmer nikdy s nami nejedol večeru.

Ale kvôli tomuto prišiel domov skôr:

Sadol si ku mne na posteľ a pomaly, hlbokým hlasom mi čítal Harryho Pottera. Oči mi žiarili. Miloval som to.

Keď nestíhal prísť domov, nahral si čítanie Harryho Pottera na kazetu. Zaspával som pri tom, znovu a znovu, počúvajúc otcov hlas.

Mal som veľké šťastie, pretože mám aj mamu (MamaBear). Záležalo jej na mne a vie skvele hľadať informácie.

Jedného dňa, asi pri tisícej otázke alebo v stovke kníh sa dočítala o „dyslexii“. Napadlo ju, že možno mám práve to. Dala ma otestovať. Bola to pravda – aj s ADD.

Keď som zistil, že mám dyslexiu, vydýchol som si najhlbšie, ako to deväťročné dieťa dokáže. „Konečne!“ myslel som si, „nie som pokazený, hlúpy ani LENIVÝ!“

Pomyslel som si: „Super, teraz vieme, čo mi je. Poďme to opraviť!“

Prečítať vetu ma stojí toľko energie, ako keby ostatní počítali v hlave 4-ciferné delenie. 462/7=…

Po odstavci som unavený (ako keby som vyriešil 10 príkladov za sebou),

A kapitola? To je ako 300 príkladov v hlave po sebe.

Neexistuje „po kapitole“. Aj keby som mal nekonečnú energiu, zaspím alebo sa začnem pliesť skôr, než kapitolu dočítam. Príliš veľa duševnej námahy.

Počúvanie ma nestojí toľko energie ako dekódovanie textu.

Otec zohnal skutočnú audioknihu Harry Potter a Kameň mudrcov, ktorú nahovoril Jim Dale. Dal mi ju.

Vypočul som si ju 22-krát za sebou.

Prvé tri strany, na ktorých som vždy v knižnici zaspával? Viem ich naspamäť. Aj celú prvú kapitolu. Aj po 13 rokoch.

Neprestal som počúvať. Dal som si celú sériu. Potom Narnie, Pána prsteňov, Hru o tróny, Piliere zeme, Atlas Shrugged.

Nikdy som neprestal počúvať.

Ako by som mal na chrbte 20-tonový balvan, ktorý ma brzdil. Každá veta trvala večnosť. Teraz mám krídla.

Posúval som rýchlosť počúvania z 1x na 1.25x, 1.5x, 2x až 2.5x. Ako to postupne šlo, držal som krok a vnímal som každé slovo.

Počúval som na bicykli do školy, pri čakaní na mamu, pred spaním, pri upratovaní alebo na WC.

Začal som zvládať 2 audioknihy týždenne – 100 ročne. Takto idem už 12 rokov. Nestojí ma to námahu, je to najlepší čas dňa.

Nie každá kniha v škole má audioknihu. Moja letná kniha na strednej bola „Marley a ja“ a neexistovala v audio. V lete pred nástupom na strednú mi ju čítala mama v posteli.

Každý deň som mal jeden vyučovací blok v špeciálnej triede.

Veľa som experimentoval. Technológie som používal inak než učitelia. Vzal som si zodpovednosť za svoje vzdelávanie a hľadal, čo mi funguje. Prosil som o pomoc a našiel som svoj spôsob učenia.

Absolvoval som takmer všetky AP a Honors predmety, mal priemer nad 4.0, ustál boje s administratívou o dyslexii. Neskôr sa podelím o konkrétne nástroje a stratégie, ktoré som využíval.

A mal som aj skvelých učiteľov, ktorí ma podporili viac, než si viete predstaviť.

Vďaka tvrdej práci (a výnimkám od učiteľov) ma prijali na Brown University.\Jeden problém… Letnú knihu pre vysokú školu som nevedel prečítať – nemala audioverziu.

Rovnako tak, väčšina učebníc, podkladov, PDF, emailov ani wiki stránok pre školu zvukovo neexistuje.

Sadol som si k mame na posteľ. Čítala mi letnú knihu na vysokú. Ale mama pracovala, nemala čas mi prečítať celú knihu.

Deň pred odletom na Brown som bol len v 2/3 knihy.

Nemal som na výber, hackol som starý počítačový systém prevodu textu na reč, načítal zvyšok knihy do iPhonu a počúval to v lietadle.

Fungovalo to!

Popri tom som sa sám naučil programovať (viac o tom, ako sa mi to s dyslexiou podarilo, neskôr v knihe) a softvér som ďalej vylepšoval.

Nasledujúce 4 roky na vysokej som systém zdokonaľoval. Namiesto zdĺhavého štúdia učebníc som spravil 15 fotiek a text som počúval pri raňajkách alebo na skateboarde cestou do školy.

Počúval som 100+ strán týždenne určenej literatúry vo vlaku či v autobuse na hackathony. Často som bol jediný, kto mal zadania prečítané ešte pred hodinami.

Dnes môžu milióny ľudí vďaka Speechify fungovať v škole aj v spoločnosti.

Pamätaj: Najdôležitejšie je stať sa tým, koho by si potreboval pri svojom vyrastaní. Aspoň pre mňa to platí.

Veľa lásky ❤

Cliff Weitzman